Proza - blog

Proza
pridal danielicka 14.4. 2008 o 17:51 ()

Aneta bola mladé jednoduché dievča, ktoré bolo medzi všetkými obľúbené. Život mala celkom rada, no nie vždy sa z neho dokázala naplno radovať. Hoci bola veľmi pekná a nejeden chlapec sa za ňou otočil, s nikým nechodila. Čakala na pravú lásku, hľadala niekoho, komu by odovzdala svoje srdce. Bola inteligentná a v takej spoločnosti sa aj celý život pohybovala. Nikdy nikomu neubližovala a vždy si ľudí vážila. Spravodlivosť a úprimnosť boli jej najsilnejšie stránky. Svoju prácu sekretárky zbožňovala. V jeden teplý večer ostala trocha dlhšie v práci. Keď sa vracala domov, vonku už bola tma. Hneď ako opustila budovu firmy, zacítila, ako jej silný závan vetra pohladil unavenú tvár. Zhlboka sa nadýchla, privrela oči a na čele jej pristála prvá dažďová kvapka. A potom ďalšia a zase ďalšia. O chvíľu ich boli tisíce. Netrvalo dlho a Anetine šaty boli také mokré, že by sa dali žmýkať. Jej pokožka sa vo svetle pouličnej lampy leskla, ako odraz mesiaca na vodnej hladine. Dážď Anete nevadil. Bol teplý, príjemný. Kráčala pomaly ulicou, keď tu zrazu, tresk. Začula silný náraz a výkriky ľudí. Otočila tvár tým smerom, odkiaľ prichádzal ten hrozivý zvuk. Pohľad, ktorý sa jej naskytol bol zdrvujúci. V diaľke videla ležať nehybné telo. Nevedela komu patrí. Zodvihla svoj zrak. Niekoľko metrov od tela stálo červené športové auto s pokrivenou kapotou. Za rozbitým predným sklom sa mihla vystrašená tvár patriaca vodičovi vozidla. Anetin pohľad opäť zablúdil k telu. Všetko to trvalo iba pár sekúnd, ale ona mala pocit, akoby to bola večnosť. Hneď ako sa spamätala, rozbehla sa k miestu nehody. Nevnímala okolie, počula iba svoj hlasný dych a zvuk jej topánok, ktoré pri každom kroku klopkali o zem. V tej chvíli to vnímala tak, ako ešte nikdy predtým. Keď bola na mieste, zastavila sa a jediný pohľad na tvár obete jej úplne vyrazil dych. Bola to jej najlepšia priateľka Viola. Ležala úplne bezvládne v kaluži krvi, ktorá sa miešala s dažďovou vodou a vytvorila tak malý prameň ružovkastej farby, ktorý sa tiahol okrajom vozovky. Anete sa podlomili nohy a kolenami dopadla na zem. Srdce jej búchalo tak silno, akoby jej chcelo vyskočiť z hrude. Jeho tlkot sa jej ozýval v hlave a úplne prehlušil klopkanie kvapiek, ktorých hustota sa prudko zvyšovala. Aneta sa rozplakala. Jej slzy splývali s dažďom, ktorý tak usilovne obmýval chladnúce telo jej priateľky. Viola bola mŕtva. Táto udalosť otriasla celým Anetiným životom. Stratila jedinú osobu, ktorej sa vždy mohla zdôveriť s radosťami aj starosťami, ktorá si vždy našla čas aby ju vypočula a čo je hlavné, ktorá vždy stála po jej boku. Aneta nemohla uveriť tomu, čo sa stalo. Opakovane si štípala do ruky s nádejou, že sa prebudí a zistí, že to bol len krutý sen. Ale márne. Mohla si vyplakať oči, ale Violu už nič nemohlo vrátiť späť. Vtedy Aneta skutočne pochopila aký je život vzácny a ako si ho musíme vážiť pretože nikdy nevieme kedy oň prídeme. Začala oveľa intenzívnejšie vnímať prírodu a všetky krásy okolo seba. Zrazu jej voňal vzduch, šumeli rieky a spev vtákov jej znel ako tá najlahodnejšia hudba. Tým, že stratila Violu, prišla o celý svoj svet, no na druhej strane, po jej smrti nový objavila. Aj tie najvšednejšie veci, začali mať pre ňu veľký význam a vždy keď nebo plakalo a svojimi kvapkami hladkalo Anetinu pokožku, mala pocit akoby to boli pohladenia Violy, ktorá sa jej snažila dať najavo, že je všetko v poriadku.